VILA KOLLÁR V DOLNOM SMOKOVCI
Maroš Semančík
Historický úvod
Vysoké Tatry sú jedny z najvýznamnejších turistických i liečebných centier Slovenska. Aj v minulosti patrili medzi popredné uhorské strediská cestovného ruchu, kúpeľníctva i zimných športov. Ich rozvoj nastal v poslednej tretine 19. storočia, keď boli sprístupnené železničnou dopravou. Zvýšený záujem návštevníkov o tatranskú prírodu podnietil aj rozsiahlejšiu výstavbu a zakladanie nových tatranských osád, ktoré sa postupne vynárali z tmavého tatranského lesa. Akceleroval sa rozvoj kúpeľov, letovísk, výstavba ubytovacích zariadení či ďalších obslužných budov. Na rozdiel od našich čias, boli kúpeľné osady aj centrom čulého spoločenského života.
Základy Dolného Smokovca položil v roku 1881 penzionovaný učiteľ Jozef Bohuš z Kežmarku, ktorý si prenajal od obce Nová Lesná pozemok s rozlohou približne 15 jutár (cca. 8,6 ha), na ktorom sa nachádzal minerálny prameň nazývaný Varič krúp (Grützkocher, Darafőző) a ložiská slatiny (rašeliny). Bohuš tesne pred dokončením prvej budovy predal pre finančné problémy svoje právo ešte v tom istom roku Kežmarskej banke, ktorá stavbu dokončila a pokračovala s budovaním ďalších objektov. Podobu Dolného Smokovca určoval urbanistický plán vypracovaný architektom a staviteľom Gedeonom Majunkem v roku 1882. Majunke bol taktiež autorom jednotlivých budov v osade.
Tvorca Gedeon Majunke
Gedeon Wilhelm Majunke (1854 – 1921), rodák zo Spišskej Soboty, bol v rokoch 1872 až 1877 mimoriadnym poslucháčom na c. k. Vysokej škole technickej vo Viedni. Následne nastúpil na štúdium na c. k. Akadémii výtvarných umení vo Viedni do špeciálnej školy pre architektúru Theophila Hansena, ktorú absolvoval v roku 1880. Po absolutóriu študoval u Friedricha Schmidta na Akadémii ešte jeden semester (1880/1881). Vďaka ponuke Kežmarskej banky na prípravu projektu výstavby Dolného Smokovca zakotvil vo svojom rodisku. Postupne sa na neho obracali ďalší investori s rôznymi architektonickými úlohami. Okrem Vysokých Tatier, ktoré sa stali hlavnou oblasťou jeho aktivít, projektoval budovy pre kúpele v Baldovciach, v Kvetnici pri Poprade aj pre Turzovské kúpele pri Gelnici.
Majunke sa výrazne zúčastňoval na spoločenskom a komunálnom živote. Koncom roka 1884 ho zvolili do magistrátu mesta Spišská Sobota, kde zastával funkciu senátora a stavebného inšpektora. Bol členom verejnosprávneho výboru Spišskej župy. Predsedal Kežmarskej okresnej nemocenskej poisťovni robotníkov a bol členom riaditeľskej rady Krajinskej robotníckej nemocenskej a úrazovej poisťovne v Budapešti.
Vznik Vily Kollár
Vlastníčka osady – Kežmarská banka, sa po porade riaditeľstva konanej 11. septembra 1889 rozhodla postaviť ďalšiu ubytovaciu budovu s kapacitou 35 až 40 izieb. Na následnom generálnom zhromaždení akcionárov banky 27. októbra sa uzniesli vybudovať hotelovú stavbu, ktorú bude mať o niečo menší rozsah 33 izieb. Spolu s ďalšími stavebnými prácami v osade sa mala preinvestovať suma 37 tisíc zlatých a tak doterajšie náklady, ktoré banka do tohto podnikania „vrazila“ dosiahli už štvrť milióna, s cieľom vybudovania nielen vzorového kúpeľného ústavu ale aj vízie vytvorenia Dolného Smokovca, ktorý by sa stal okrasou Vysokých Tatier. Projekt na novostavbu zadali svojmu „dvornému“ architektovi Gedeonovi Majunkemu, ktorý sa osvedčil nielen v Dolnom Smokovci, ale v tom čase mal za sebou už aj niekoľko prestížnych objednávok, akou bola napríklad vila pre arcivojvodkyňu Klotildu Habsburskú v Starom Smokovci.
Po vypracovaní a schválení projektu sa s výstavbou začalo nasledujúci rok. Vo februári začali voziť do Dolného Smokovca stavebný materiál a napriek prebiehajúcej zime tam následne prišli aj tesári a stavební robotníci, aby mohli začať s realizáciou budovy. Nepriaznivé počasie, kedy ešte aj v apríli bolo vo Vysokých Tatrách veľa snehu neodradilo Majunkeho, aby pokračoval vo výstavbe a aby sa dostal na stavenisko, musel si najskôr k nemu preraziť cestu. V novinách to vyvolalo kladnú reakciu, pretože „to nám ukazuje ozajstného muža, ktorý nepozná žiadne ťažkosti, len aby bol v správny čas hotový, a neľutuje žiadne náklady, aby solídne staval“. Banka, ako to mala vo zvyku, keď pomenúvala ubytovacie zariadenia podľa zvierat, tak nazvala novopostavenú budovu vila Srnka/Srnec (po maďarsky Őzike villa, po nemecky Villa Reh). Preto sú tam vedľa pôvodného hlavného vchodu vyrezané hlavy srncov. Názov vybrali podľa toho, že v blízkosti Dolného Smokovca sa tieto zvieratá často zdržiavali. Napriek názvu budova slúžila skôr ako hotel garni, kde sa ubytovávali rôzni hostia. Medzi tých najvýznamnejších patrili dlhé roky členovia vládnucej Habsburskej dynastie – arcivojvoda Fridrich Habsbursko-Tešínsky s manželkou Izabelou, za slobodna princeznou Croy-Dülmen, ktorí tam s početnou rodinou (spolu mali 9 detí) a sprievodom každoročne trávili 8 až 10 týždňov.Arcivojvoda to vo vojenskej kariére dotiahol až na funkciu poľného maršála a veliteľa rakúsko-uhorskej armády počas 1. svetovej vojny. Vďaka dedičstvu po strýkovi bol najbohatším Habsburgovcom.
V roku 1916 kúpil kúpele Dolný Smokovec Uhorský kráľovský úrad pre invalidov, ktorý tu zriadil pľúcny (tuberkulózny) liečebný ústav pre vojakov. Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku novej Československej republiky tam zriadil spolok rakúskeho Červeného kríža s pomocou amerického hnutia Help for Childrenzotavovňu – Štátny detský liečebný ústav Šrobárov pre zotavenie detí. Mená obytných budov nazvané podľa zvierat boli zmenené na priezviská významných spisovateľov a národovcov Slovenska. A tak budovu pomenovali na Kollár.